„Neviem, čo nám to tu rozprávate o stratégii, o biznis modeloch, o marketingových kampaniach, podnikateľskej odvahe, o potrebe tvrdej práce a nasedenia! Viete mi prosím povedať aspoň jedného významného slovenského podnikateľa, v ktorého histórii podnikania nenájdeme nejaké … poviem to najmiernejšie, ako som schopná – nejaké svinstvo?“
Zdravo nasrdená mladá účastníčka seminára, zamestnankyňa jednej z najväčších bánk, vyslovila svoj prvý diskusný vstup počas celého dňa.
„Zdá sa, a nie je to len môj názor, že na Slovensku môže byť podnikateľ úspešný iba vtedy, ak niekoho oklame, podvedie, skorumpuje, … A ja to nechcem robiť. Aj keď ma podnikanie láka. Skôr, či neskôr, by som do toho bahna a hnoja padla tiež. Radšej urobím, čo sa odo mňa čaká a kašlem na nejaký vlastný biznis.“
Postoje mileniánov nie len k podnikaniu, ale k práci ako takej sú ovplyvňované ďalšími faktormi, nie len zhnusením z podnikateľskej histórie mnohých slovenských podnikateľov. Nie len u nás, ale v iných vyspelých štátoch sa z roku na rok znižuje počet ľudí prichádzajúcich na trh práce, čo v spojení s pomerne dlhým obdobím rastu, vytvorilo v mnohých miléniánoch ilúziu ľahkého uplatnenia sa na trhu práce. My starší vieme, že je to naozaj len ilúzia a vždy príde vytriezvenie, táto generácia sa do reálneho pracovného sveta dostane pravdepodobne v dôsledku problémov vyvolaných korona vírusom. Nechcel som sa púšťať s mladou slečnou alebo pani do polemiky o tom, že nie všetci podnikatelia sú rovnakí, že každé paušalizovanie vedie k extrémnym postojom a podobne. Ale nechcel som zostať bez reakcie.
„Škoda, že ľudia, ako ste vy, rezignovali na podnikanie. Aby sa človek stal podnikateľom, na to nestačí len chcieť, mať vynikajúce školy, byť usilovný a pracovitý. Na to treba mať špecifické schopnosti a predpoklady, s ktorými sa človek musí narodiť. Musí mať talent. Nie každý dokáže dlhodobo znášať tlak a stres vyplývajúci z podnikania. Práve preto je smutné, že tých niekoľko stoviek talentovaných potenciálnych podnikateľov v každom populačnom ročníku svoj od boha daný podnikateľský talent dobrovoľne nerozvíja a rovnako dobrovoľne zostáva v zóne „námezdnej práce.
Je dôležité, aby ste vy a ostatní mladí ľudia chceli podnikať, aby ste zakladali firmy. A nemusí sa nutne jednať o technologické super atraktívne a moderné start-upy, úplne stačia obyčajné „eseróčky“ podnikajúce v čomkoľvek, čo dáva zmysel. Slovenský podnikateľský priestor potrebuje novú krv, nový vietor. Typický slovenský podnikateľ po päťdesiatke by rád biznis niekomu odovzdal, ale nemá komu, deti na to nemajú, lebo ich rozmaznal, predať firmu nechce, lebo prečo by to robil, keď nemusí, veď nejako to ide aj samé, rozvíjať biznis sa mu nechce, veď má všetko, čo chcel, načo by si robil starosti s rastom. Hotová antistratégia a biznis katastrofa.“
Mladá účastníčka seminára sa zhovievavo pousmiala a zjavne si myslela o mojom prejave svoje. Bolo by odo mňa naivné predpokladať, že pár mojich úprimne myslených spontánnych myšlienok zmení jej postoj k podnikateľom a podnikaniu.
Ona a ďalší rovnako talentovaní potenciálni mladí podnikatelia dennodenne mrhajú svojimi talentmi v open officoch veľkých zabehnutých firiem a inštitúcií, v ktorých dobrovoľne hrajú a navždy budú hrať „druhé husle“.
A keď na školení počúvajú o moderných formách manažovania a podnikania, tak sa iba chápavo usmievajú.
A netrpezlivo pozerajú na hodinky a zdvorilo, potajomky zívajú.